Klokočov, 6. január (TSKE) Na sviatok Bohozjavenia, v sobotu 6. januára, slávil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ archijerejskú sv. liturgiu v Klokočove. V jej závere sa spoločne s koncelebrujúcimi kňazmi a veriacimi odobral k blízkej vodnej nádrži Zemplínska šírava, aby tam vykonal Veľké tzv. Jordánske svätenie vody.
Sviatok Bohozjavenia sa celým názvom označuje ako Sväté Bohozjavenie nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista alebo niekedy aj Osvietenie, lebo súvisí s krstom, ktorý sa takto nazýva v byzantskej tradícii. Špecifickou bohoslužbou sviatku je veľké svätenie vody, ktoré sa koná len na sviatok Bohozjavenia. Slávi sa buď 5. januára po večierni s liturgiou alebo 6. januára po božskej liturgii.
Po úvodnom speve stichír, troch čítaniach zo Starého zákona, čítaní Apoštola a Evanjelia zaznela na brehu Zemplínskej šíravy z úst protodiakona ekténia s prosbami za posvätenie vody, aby priniesla posvätenie, duchovný úžitok a uzdravenie duše i tela všetkým, ktorí ju budú piť alebo inak používať. Po nej nasledovala dlhá modlitba, pri ktorej arcibiskup Vasiľ ponoril do vody najprv svietnik, potom trikrát na vodu dýchol v podobe kríža, potom trikrát prežehnal vodu rukou, pričom do nej ponoril prsty a nakoniec trikrát do vody ponoril kríž. Po modlitbách všetkých prítomných pokropil posvätenou vodou, ktorú si veriaci zobrali aj do svojich príbytkov. Celú slávnosť, ktorá bola vysielaná v priamom prenose TV Zemplín a TV Logos sprevádzal svojim spevom Zbor sv. Jozefa z Michaloviec.
Prinášame v plnom znení homíliu, ktorú vladyka Cyril predniesol počas slávenia sv. liturgie v Klokočove:
Keby sme chceli zostaviť rebríček známych svetových riek, tak by v ňom iste figurovali mená ako Níl, Amazonka, Volga, Žltá rieka, Dunaj, Ganga a možno zopár ďalších. Sú to obrovské vodné toky, často široké celé kilometre s obrovským prietokom vody. Nie náhodou sa mnohým takýmto tokom v miestnych kultúrach pripisuje častokrát priam posvätný význam. Veď od nich naozaj závisí vo veľkej miere život celých národov. A potom je tu jedna rieka, ktorá je celosvetovo známa, podľa ktorej sa dokonca volá aj jedna blízkovýchodná krajina, ktorá sa tiež spomína mnohokrát v posvätných textoch troch najväčších monoteistických náboženstiev – je to rieka Jordán. Kto ju dnes uvidí, hoc aj v jej dolnom toku, tak ostane šokovaný – slávny Jordán je v podstate malá riečka – má len tretinu prietoku nášho Bodrogu, desatinu prietoku Tisy pri Čiernej nad Tisou, pätinu prietoku Váhu pri ústí do Dunaja. Je to teda riečka – asi tak v polovici veľkosti medzi Ondavou a Laborcom a neustále odčerpávanie jej vody na poľnohospodárske účely a pre spotrebu obyvateľov vedie k tomu, že Mŕtve more, do ktorého sa vlieva má stále menej vody, je stále menšie a slanšie. A napriek tejto svojej fyzickej malosti je táto rieka spájaná s posvätnom a s plnosťou života – pretože v jej vodách sa naplno prejavila Božia moc a láska, jej tok sa stal predobrazom prameňa večného života.
Na jej brehu stoja dnes dve postavy – Ján Krstiteľ a Ježiš z Nazaretu, ktorý prichádza, aby prijal Jánov krst. V osobe Jána Krstiteľa sa spája Starý a Nový zákon. Symboly Starého Zákona – prorocký hlas, asketická forma života, symboly očisťovania – teda starozákonné znaky a predobrazy, ktoré sa stretávajú s realitou a naplnením v osobe Ježiša z galilejského Nazaretu. Vo chvíli Ježišovho krstu sa objavujú nové symboly a znaky, ktoré Ján Krstiteľ vníma a ohlasuje ďalej: je to otvorené nebo, je to Boží duch, ktorý Duch v podobe holubice zostupuje na Ježiša, je to hlas označujúci Ježiša ako onoho „milovaného Syna v ktorom má Otec zaľúbenie“. Preto Ján Krstiteľ môže predstaviť Ježiša svojim učeníkom ako toho, ktorý bude krstiť inak ako to robil on. Ježišov krst už nebude len symbolom túžby po očistení ako Jánov, ale bude to krst Duchom Svätým a ohňom, bude skutočným narodením sa pre nový život, bude ponorením sa do Kristovho života a smrti a ponorením sa do jeho zmŕtvychvstania. Preto môže Ján vyhlásiť, že už nebude treba obetovať znovu a znovu iného obetného baránka, lebo je tu Ježiš „Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Ježišov príchod na zem je otvorením novej etapy ľudstva a novej perspektívy pre každého človeka, pre celé stvorenstvo.
Celý svet i každý človek bol a je poznačený hriechom, pádom, slabosťou, vnútorným protirečením, nedokonalosťou. Keby sme však ostali len pri tomto konštatovaní, bez onoho nevyhnutného „ale“ – mohlo by nás to viesť k pesimizmu, k pochybnostiam o zmysle života, k strate radosti, k nekončiacemu smútku, alebo k jednoduchému hedonizmu – urvime si zo života, čo sa dá, lebo aj tak nič nemá zmysel a všetko sa pomíňa. My však veríme a vyznávame, že za konštatovaním slabosti, konečnosti, pominuteľnosti, napriek tomu všetkému je tu jedno veľké a dôležité „ale“.
Áno, svet je poznačený zlom … „ale“ zlo nezvíťazí naveky. Áno, svet je poznačený bolesťou, smrťou, nezmyselným utrpením, … „ale“ to sú dočasné znaky, ktoré sa pominú v novom Kristovom príchode, keď on sám obnoví „nové nebo a novú zem“. Áno, na horizonte nášho terajšieho fyzického života stojí strašiak zániku, našej smrti … „ale“ veríme a vyznávame: že „všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení. Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom. Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní. Veď vieme, že náš starý človek bol s ním ukrižovaný, aby bolo hriešne telo zničené, aby sme už neotročili hriechu. Lebo kto zomrel, je ospravedlnený od hriechu. Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.“(Rim 6, 3-10)
Pri dnešnom posvätení vody ponárame do vody kríž. Toto trojnásobné ponorenie a vynorenie je úžasným obrazom krstu, tohto ponorenia sa do Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. Pri krste predobrazujeme našu smrť a zmŕtvychvstanie.
Priblížme si teda dnes trochu bližšie hlbokú teologickú spojitosť medzi posvätením vody a ponáraním sa do nej vo sviatosti krstu.
Samotný termín „krst“, sa v gréckom origináli nazýva to baptisma, pričom sloveso baptizein znamená „ponoriť“, „pohrúžiť“.
Prvý znak krstného kúpeľa ponorením prinášajú už Skutky apoštolov (Sk 8, 38-39) keď opisujú krst komorníka etiópskej kráľovnej Kandake. Filip i krstený komorník, obaja „zostúpili do vody“ a po krste „vystúpili z vody“. Počas celého prvého tisícročia bola všade v Cirkvi – na Východe i na Západe – samozrejmá a takmer výlučná prax krstu ponorením. Najstaršie cirkevno-právne predpisy i cirkevní otcovia vo svojich katechézach, komentároch a teologických spisoch mnohonásobne dosvedčujú a vysvetľujú prax trojitého ponorenia krstenca.
Niekedy sa stretávame s námietkou, alebo mienkou, že prax ponorenia pri krste sa zrodila a rozvinula v dobe, kedy väčšinu krstencov tvorili dospelí, zatiaľ čo pre krst detí je praktickejšie a vhodnejšie previesť krst poliatím. Uvádzajú sa dôvody zdravotné, praktické, bezpečnostné, atď. Zvyčajne sa podobná argumentácia končí vyhlásením, že nie je „podstatné“ aby sa krstilo ponorením, môže sa predsa krstiť aj poliatím a takto je to jednoduchšie.
Ak by sme sa takouto námietkou chceli zaoberať vážne, na osvetlenie jej povrchnosti a vo svetle ranokresťanskej praxe si stačí uvedomiť, že krst ponorením je oveľa jednoduchší u malého dieťaťa ako u dospelého. Prvé kresťanské komunity však budovali „krstné kúpele“, nádrže a stavali osobitné budovy pre udeľovanie krstu, zaoberali sa otázkou ako zabezpečiť dôstojnosť a cudnosť pri krste dospelých, pri ich pomazaní olejom, pri ich obliekaní do nového rúcha atď. Keby boli zohľadňovali iba náš tzv. „praktický“ zmysel, boli by jednoducho udeľovali krst poliatím od samotného začiatku, prípadne by do vody ponárali iba malé deti – čo je v ich prípade oveľa jednoduchšie – a pre dospelých by uplatňovali oveľa „praktickejšie“ poliatie. Cirkev však nemôže – alebo by aspoň rozhodne nemala – pri formovaní svoje liturgie aplikovať logiku používanú pri riadení fabriky, kde sa za každých okolností a za každú cenu hľadí v prvom rade na racionalizáciu výroby. Zvlášť pri vysluhovaní sviatostí ak sa má rozhodovať medzi vernosťou tradícii, výrečnosťou a úplnosťou sviatostného znaku na jednej strane a „praktičnosťou“ na druhej strane, je bezpochyby múdre zohľadniť na prvom mieste teologický a mystický rozmer a až následne uvažovať o kritériu „praktičnosti“.
Krst poliatím bol dlhé stáročia chápaný ako akási výnimka – buď kvôli nedostatku vody, alebo neduživosti dieťaťa, alebo z nejakej inej vážnej príčiny. Forma krstiteľníc, ktoré boli často umiestňované ako samostatné budovy mimo chrámu a len pomalým vývojom v druhom tisícročí začínajú splývať v jeden chrámový objekt sú výrečným dokladom tohto spôsobu krstu. Ak z priestorových dôvodov nebolo možné ponorenie celého tela krstenca do krstného prameňa, krstenec bol ponorený do vody čiastočne a tak bola na jeho hlavu liata voda. Ešte v polovici 13. storočia sv. Tomáš Akvinský si kládol akademickú otázku, či je platný aj krst poliatím, resp. či krst ponorením je podmienkou jeho platnosti. Na takto postavenú otázku samozrejme odpovedá, že ponorenie nie je „podmienkou platnosti“. Pripúšťa, že niekedy nie je možné krstiť ponorením, „kvôli nedostatku vody alebo z nejakej inej príčiny“ – v každom prípade však prax krstu ponorením považuje za rozšírenejšiu a chvályhodnejšiu:
V čom teda spočíva vhodnosť a chvályhodnosť krstu ponorením z teologického hľadiska, aké sú teologické dôvody, pre ktorý je chvályhodnejší, než krst poliatím?
Na potvrdenie nových usmernení magistéria v otázke vysluhovania sviatosti môžeme poukázať na súčasné formulácie Katechizmu Katolíckej Cirkvi:
Podstatný obrad krstu spočíva v ponorení kandidáta do vody alebo v liatí vody na jeho hlavu, pričom sa vyslovuje vzývanie Najsvätejšej Trojice, t.j. Otca i Syna i Ducha Svätého.
Katechizmus jasne uvádza ponorenie krstenca do krstnej vody ako primárny spôsob slávenia krstu. Na inom mieste hovorí:
„Krst v pravom zmysle slova naznačuje a spôsobuje odumretie hriechu a vstup do života Najsvätejšej Trojice, a to pripodobením Kristovmu veľkonočnému tajomstvu. Krst sa najvýraznejšie udeľuje trojitým ponorením do krstnej vody.“
Pri krste, ktorého matériou je prirodzená voda sa výrazne uplatňuje symbolika vody spájajúca v sebe viaceré významy. Už v biblickom texte, dávno pred formulovaním vedeckých evolučných teórií sa vznik života spája s vodou. Voda ako znak plodnosti a prameň života čerpá v duchovnom zmysle túto svoju schopnosť zo svojho posvätenia cez účinky „životodarného Ducha“, toho Božieho Ducha, ktorý sa na počiatku „vznášal nad vodami (Gen. 1, 2). Kňaz preto pri svätení vody trojnásobne dýcha na vodu a robí v nej znak kríža.
Ponorenie sa do krstnej vody, „prechod“ touto vodou súčasne v sebe spája aj ďalšiu historickú a teologickú pripomienku. Voda Červeného mora oddeľovala krajinu otroctva od cesty do Zasľúbenej Zeme – Izrael musel prejsť touto vodou a podobne musel prebrodiť aj rieku Jordán pred vstupom do Kanaánu. Krst nielen radikálne otvára cestu k spáse, ale aj konkrétne zmýva z človeka všetok dedičný i osobný hriech. Pre Námana Sýrskeho sa sedemnásobné ponorenie do vĺn Jordánu stalo prostriedkom očistenia z malomocenstva, pre krstenca je jeho trojnásobné ponorenie do krstnej vody znakom a spôsobom jeho dokonalého očistenia. Pred nami sa totiž do vĺn Jordánu ponoril aj sám Kristus a tento jeho krst posväcuje jordánske vody a s nimi celú prírodu. Jordánska voda, pri ktorej sa viditeľným spôsobom prejavilo ľuďom tajomstvo Najsvätejšej Trojice v sebe nesie túto vyslobodzujúcu milosť.
Najvýraznejším znakom a zmyslom krstného trojitého ponorenia je obraz nášho pripodobnenia sa Kristovej smrti a jeho zmŕtvychvstania. Pre sv. Pavla naše „pochovanie“, ponorenie sa do Kristovej smrti, predstavuje samotnú podstatu krstu. Ak sme sa totiž Kristovi stali „podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“. Na inom mieste je Pavol ešte konkrétnejší – my sme sa Kristovi nielen stali „podobnými“ ale skutočne sme s ním boli „pochovaní v krste“ (Kol 3, 12). Vynorenie sa z krstnej vody je už predobrazom nášho večného oslávenia, keď si „porušiteľné oblečie neporušiteľnosť“, veď tí, ktorí boli „v Kristovi pokrstení v Krista sa obliekli“. V tomto „účinnom znaku“ vynorenia sa z krstnej vody nachádzame spolu s Nikodémom odpoveď na otázku: „Ako sa môže človek znova narodiť, keď je už starý?“ (Jn 3,4). Aj nám sa Kristus prihovára: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5).
Sv. Ján Damascénsky vo svojom diele O pravej viere hovorí: Krst svojim trojnásobným ponorením nám naznačuje tri dni, ktoré strávil Kristus v hrobe.“
Pri krste poliatím sa dáva dôraz len na symbol „obmytia sa od hriechov“, pričom sa ale úplne vytráca základná symbolika krstu – umretie hriechu a pripodobenie sa Kristovmu zmŕtvychvstaniu .
Pred 28 rokmi Kongregácia pre Východné Cirkvi vydala dokument, ktorý si kladie za cieľ zjednotiť prax východných katolíckych cirkví. V otázke spôsobu udeľovania sviatosti krstu tu čítame:
„Obrad má byť celistvý a vykonaný ponorením. Kompetentné autority rôznych cirkví sui iuris sa budú musieť postarať o vydanie vhodných predpisov, aby sa zabránilo zmenám, alebo skracovaniam, ktoré sú škodlivé, alebo menej vyjadrujú význam jednotlivých častí, ktoré tvoria obrad: prípravný obrad exorcizmov a zriekania sa diabla, požehnanie vody a oleja, predkrstné pomazanie a záverečné pokrstné obliekanie.
V mnohých bohoslužobných knihách sa predpokladá zvyčajné vykonanie krstu pomocou obradu trojitého ponorenia. Ide tu o plnovýznamový a silno oslovujúci znak, dlhodobo zachovaný až podnes v tradíciách východných cirkví, na ktorý povzbudzuje aj západná cirkev, keďže tento znak sa pričasto vynechal jednoducho z pohodlnosti. Kompetentné autority majú teda hľadať spôsoby, ako ho s rozvahou, ale aj horlivosťou obnoviť.“
Znovuzavedenie krstu trojnásobným ponorením nemôže byť izolovaným javom, ale musí byť zaradené do celkového kontextu obnovy hlbšieho chápania a plnšieho, celistvého slávenia sviatostí kresťanskej iniciácie.
Možno aj táto dnešná slávnosť Bohozjavenia a s ňou spojené posvätenie vody by sa mohli stať pre nás príležitosťou k lepšiemu pochopeniu krstných obradov, najmä k symbolike trojitého ponorenia krstenca do vody.
Cirkev nás vyzýva, aby sme tento znak plnšie chápali a aby sme ho prakticky obnovili pri slávení sviatosti krstu. Musíme si totiž úprimne pripustiť, že vatikánsky dokument sa veľmi nemýli, keď hovorí , že „tento znak sa pričasto vynechal jednoducho z pohodlnosti“. Potrebná katechéza a príprava podmienok k technickej uskutočniteľnosti takto vysluhovaného krstu by sa mali stať teda prioritou pre všetkých tých, ktorí sa na vysluhovaní krstu zúčastnia, teda jeho vysluhovateľov, rodičov, a v prípade dospelých aj samotného krstenca.
A pohodlnosť, by nemala byť hlavným kritériom pri výbere spôsobu vysluhovania sviatostí, tak ako veľkosť vodného toku Jordánu nie je kritériom pri hodnotení symbolickej dôležitosti tejto rieky v dejinách spásy.
TSKE
Foto: Samuel Dávid Bombár
